reklama

Školská lavica

Áno. Práve ona nás sprevádza našimi mladými rokmi. Počas nich odoláva mnohým nástrahám detskej fantázie, nalepeným žuvačkám, perám či fixkám, ostrým hrotom, ktoré sa do nej nemilosrdne zabodávajú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Aj napriek tomu nás tá drevená, slnkom ohrievaná tvár víta každé ráno. Tá drevená doska však nemlčí, ale rozpráva príbeh každého kto za ňu usadne. A tá moja by možno povedala to, možno ono, to posúďte sami.Ráno sadám za moje plátno. Je veľké a čisté. Ale deň je dlhý a nudné hodiny prinútia človeka vziať do ruky pero či ceruzku a začať púšťať svoje myšlienky von z tej klietky v ktorej sú uväznené. A tak neváham ani ja. Začínam zhora, postupne sa pod mojou rukou roztiahnu veľké lúky po krajoch obohatené hustým lesným porastom. Pred lúkou sa tiahne prašná cesta a na nej sem tu v diaľke črtá sa skupinka ľudí alebo jednotlivec kráčajúc po dlhom namáhavom dni späť do dedinky zasadnúc za stôl, na ktorom sa bude k večeru rozdávať odmena za dobre vykonanú celodennú prácu. Syn bežiac po cestičke doháňa svojho otca. Ten k nemu s láskou naťahuje svoje veľké mozoľnaté ruky. Hodina skončila. Časť diela, ktoré sa začalo rodiť pod mojimi rukami je hotové. Už ho len skryť, lebo prísny pohľad pani učiteľky neveští nič dobré. Zvonček ohlasuje príchod ďalšej nudnej hodiny a ja sa chcem pustiť do práce, aby som mohol pokračovať po ceste svojou vysnívanou krajinou. Ale zrazu, čo to? Z prednej časti triedy počuť moje meno. Ani sa nenazdám a kráčam k tabuli s kvapkou potu na čele. Aká je veľká. A ako mrazivo chladí. Možno z toho, že som dal svojej fantázií až prílišnú voľnosť a pritom som úplne zabudol na realitu. Čo teraz? Dozvedel som sa to o chvíľu. Je to za päť. Cítim, ako mi navreli žily. Rád by som vykričal celej triede svoju zlosť, no rozum vraví STOP. Som zbabelec. Tak len potichu sadám späť do svojho krásneho sveta s pocitom bezmocnosti a nespravodlivosti. Chytám ceruzu do ruky. Chytám ju akoby ona mohla za všetko nešťastie sveta. Jej hrot dopadá na tvrdé drevo a zanecháva za sebou silnú čiernu ryhu. Moja zúrivosť neopadá. Tak sa namiesto pokojného života v krásach prírody vynárajú z môjho podvedomia najkrutejšie myšlienky. Kreslím muža. A už aj druhého, a tretieho. Takto to pokračuje kým nestojí celý pluk chlapov v ťažkej zbroji pripravený na šialenú bitku v nekonečnej zúrivosti. Oproti nim sa stavia druhá strana s rovnakým výrazom v tvári. A čo teraz? Čo sa bude diať ďalej? Crrrrrrrrrrrrrrrn. Zvonček. Konečne. Odrazu zo mňa opadlo všetko napätie zlosť a možno aj strach z tohto všetkého. Skončila posledná hodina. A pod všetkým tým čo som stvoril je stále tá milá stará lavica, ktorá sa na mňa bude opäť zajtra ráno usmievať. Aj napriek dnešným vráskam spôsobeným nerozvážnosťou mladého chlapca. Pribudli na nej nové krivky, nové príbehy.

Tomáš Hanečák

Tomáš Hanečák

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

študent Žilinskej univerzity v odbore multimediálne technológie Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu